Operácie orech a iné dedkoviny

Miriam
Jan 10, 2021
3 min read

Updated: Feb 10, 2021

Andrea Gregušová

(Slovart 2011)

Možno je to tým, že nám náš Deduško teraz tak chýba. Hrozba nákazy postavila medzi nás a jeho slabé srdce kľukaté ulice, múry mesta, jesenný vietor, aj plynúci čas.

Otvárame si doma knihu Operácia orech a iné dedkoviny a smejeme sa na tom, čo hovoria traja mierne netaktní, no milujúci starší páni popri letnej starostlivosti o dvoch vnukov. Dajú im to najlepšie, čo vedia: palacinky, lekciu ako si postaviť káru, život ohrozujúce preteky dolu kopcom na invalidnom vozíku, chlieb s masťou na obed, keď nie je čas variť, zopár neslušných pesničiek a objatie, keď sa aj riadnym chlapom raz za čas roztrasú kolená.

Montáž trvala celé tri dni. Trikrát denne sme jedli chlieb s masťou. Museli sme si položiť pravú ruku na srdce a prisahať: „Dušku, dušku, pod podušku,“ že to nepovieme babke.

Je čas vypekať lekvárové palacinky a je aj čas zabudnúť na jedlo a pustiť sa do technickej roboty.

Tak sme sa stali pomocnými montérmi. Mohli sme podávať a všetko pridržiavať, zatiaľ čo nás dedočko učil neslušnú pesničku Stará baba Blažková. Zakrátko dedkovia zistili, že nepoznáme kombinačky ani imbusáky. Dedočko povedal:

„Najvyšší čas, urobiť z vás chlapov. Babky-kofy vás načisto zopsuli. Len vás obliekajú a mastičkujú, už len mašle do vlasov a budete na vydaj!“

Niekedy si pri čítaní knihy rukou prikryjem ústa. „Och, to naozaj? Naozaj si dovolili niečo takéto povedať?“

Nie, nechcem, aby moje dcéry mali pocit, že sú baby-kofy, ak si dajú mašľu do vlasov. Ani nechcem, aby môj syn mal pocit, že je správny chlap a jeho sestry sa ani nemusia pokúsiť rozoznať imbusák od kombinačiek.

Ale niečo je na tom veľmi atraktívne. Tá odokrytosť a nebojácnosť. Občas som už unavená z toho, ako veľmi sa snažíme. Snažíme sa byť dobrí rodičia, slušní susedia, pozorní priatelia, diskutujeme so svojimi deťmi, učíme ich kultivovaný jazyk, myslíme na ich známky a hľadáme im rozvíjajúce krúžky. Ešte by sa dalo do tohto zoznamu pridať „snažím sa mať srandu so svojimi deťmi“. Ale to nebude fungovať. To by bol čistý trapas. Zato dedkovia v tom majú jasno. Akoby boli priority postavené jasne: Najprv zábava a až potom, ak bude treba, potrebná výchova.

Zároveň, kniha nie je len o tých správnych chlapoch a chlapcov. To najmilšie, najživšie a takmer najrýchlejšie stvorenie v knihe je suseda Klanka. Hanka Klára s odstávajúcimi ušami. A je to taká správňačka, že aj dedkovia a mladí chalani (ktorí už vedia, čo je to imbusák) sú očarení jej prívetivým kamarátstvom a solídnymi futbalovými zručnosťami. Aj moje dievčatá ju majú radi.

A tak je to aj kniha o priateľstve. O takom, ktoré sa musí zhlboka nadýchnuť na konci augusta a dúfať, že o rok v júli tu ešte stále bude.

A ako sa vlastne dá mať troch dedkov? V skutočnosti len jeden z nich je ten pravý. Ale občas sa udeje ten zázrak, že si niekoho do svojej rodiny pridáme a už to tak zostane. A tak majú Ondro a Ivko dedkov troch: takmer nevidiaceho dedočka, nepočujúceho deduška a dednožka na vozíku.

„Nechaj ma, somár,“ jedoval sa dednožko.

Deduško sa bránil: „Ja som ťa nenabral, na mňa nerev!“

„Chvalabohu, ste celí,“ dobehol dedočko na pokraji infarktu.

Dednožko naňho zazrel: „Jaby som ťa...!“

„Bratku, nehnevaj sa. Zabudli sme namazať koleso. Zaseklo sa.“

Ondrej s plačom vyskočil dednožkovi do lona.

„Dedko, vyhral si,“ vzlykal.

Naozaj, až vtedy sme si uvedomili, kto je víťaz, a začali sme sa smiať.

Dednožko gánil: „Strašne vtipné. Len sa nepo...“

„Dedko, ja som sa asi,“ neprestával plakať Ondrík.

„Ja viem, miláčik,“ usmial sa konečne aj víťaz, „cítim to na stehnách.“

kde nájdete Dednožka, Deduška a Dedočka: